Chceš ten svah zošúchať, alebo zjazdiť?

textPred dvoma rokmi som sa začal učiť snowboardovať. Už ako „starý odroň“, ktorý to mal dávno vedieť😊. Nepatril som medzi tých šťastných, ktorý sa učili lyžovať či snowboardovať ešte na škole, či ešte skôr. Zasvätení vedia, že čím ste väčší a starší, tým viac bolia všetky pády a aj strachy z pádov. Ja sa však v živote riadim heslom „lepšie neskoro ako nikdy“. Preto mnohé veci, ktoré som „mal“ mať za sebou ešte v detstve, doháňam teraz.

No uznajte, keď Vám kamarát daruje na Vianoce snowboard je naozaj blbé hľadať výhovorky prečo NIE. Tak teda stojím na svahu spolu s Michalom, ktorý mi daroval snowboard a teraz mi ukazuje základy snowboardu. Ako profesionálny kouč musím uznať, že jeho prístup bol naozaj geniálny. Michal je v „normálnom živote“ podnikateľ s tieniacou technikou, má výborné technické myslenie, no jeho talent pre učenie a chápanie ľudskej psychiky ma hneď zaujal.

Na vlastnej koži som si vyskúšal aké je to užitočné keď niekto vyzdvihuje moje úspešnejšie pokusy, keď ma vedie k vlastnému pochopeniu mechaniky pohybu a necháva ma prísť na to, ako udržať rovnováhu... ako meniť smer. To všetko bez množstva zahlcujúcich príkazov čo mám robiť, čo nemám robiť a následnej kritiky tipu „spadol si pretože si bol ...“ Tak to totiž v dobrej viere robia mnohí inštruktori, ktorí vám chcú odovzdať všetku „ich“ múdrosť, aby Vás „posunuli“ čo najrýchlejšie dopredu.

Moje koučovské Ja plesalo😊 Identifikoval som solution focused prístup. Pri ktorom vyzdvihujeme úspešnejšie pokusy namiesto nezdarov. Umožnil mi rýchlo napredovať, tým že ma nechal objaviť, čo robím, keď to robím dobre. Priekopník koučingu - Timothy Gallwey s jeho slávnou teóriou o vnútornej hre by sa takisto radoval. Michal síce nepoznal tieto prístupy, no to mu nebránilo ich majstrovsky používať. Užíval som si po dlhej dobe polohu klienta a bral som to ako overenie teórie v praxi. Tá bola jednoznačná! Za tri necelé dni som sa naučil stáť, rozbehnúť, meniť smer, zabrzdiť. Najprv listom potom oblúkmi na červenej a neskôr na čiernej zjazdovke. No ako človek z mäsa a kostí som ocenil najmä fakt, že som spadol iba 4 krát za 3 dni!!!

Bol už som na seba celkom hrdý. Keď som sa rútil dole, vietor vo vlasoch vial a mal som pocit, že ešte pár sezón a Ester Ledecká sa bude cítiť ohrozená😊 Problém nastal v tom, že som upäl na tie úkony v snowboardovaní kde som cítil istotu a opakoval som ich dokola. Ten pocit zdolania neposlušnej dosky, ktorú som „osedlal“ vďaka určitým technikám ma opantal a moja tendencia skúšať niečo nové bola na bode mrazu. Chcel som si len vybrusovať techniku známeho do väčšej dokonalosti a hlavne byť vo svojej bezpečnej zóne, kde sa nepadá.

Michal to však videl. Nechal ma chvíľu užívať si pocit kontroly. Neskôr mi však naznačil, že môj pocit vetra vo vlasoch sa rovná asi tak 25km/hod. A že teda to je fajn na začiatok, ale to nie je skutočná „jazda“. Ja som si však tvrdohlavo išiel svoje. Niečo som už predsa vedel, tak to budem teda vylepšovať. Jazdil som, no nasmerovať snowboard kolmo k svahu a trochu to rozbehnúť sa mi rovnalo smrti. Robil som si celý čas svoje oblúčiky, čo by samé o sebe nebol až taký problém, ale aj tie som robil pomaly. Akonáhle som pocítil zrýchlenie, ktoré som nemal pod kontrolou už som začal brzdiť a šúchať. Brzdil som, aj keď som ešte nepadal. Hlavne aby som sa nedostal do nebezpečnej situácie, kde by som to nemal pod kontrolou. Môj kamarát len krútil hlavou. Keď sme stále na vrchole svahu, prišiel ku mne a spýtal sa ma:

„To chceš ten svah zošúchať, alebo zjazdiť?“

A pokračoval:„Branko ty si jazdíš v takej safety zóne, všetko len aby si nepadol. To ale nie je tá radosť, ten adrenalín, tie endorfíny čo z toho môžeš mať. Pozri ako jazdím ja. Spustím sa, nechám to rozbehnúť až tak, že mám uááá pocit a potom v tej rýchlosti robím oblúky tak, ako potrebujem. A nemysli si, že nemám strach. Proste sa sústredím na to, ako v rýchlosti urobím ten parádny oblúk a užijem si to. Ja viem, že sa bojíš, skús sa teda rozbehnúť každý krát viac a viac než kým sa to budeš snažiť zbrzdiť oblúkom. Uvidíš, budeš na konci menej unavený, pretože to vlastne prejdeš rýchlejšie a bez menšej námahy vynaloženej do brzdenia.“ Ešte hore na tom svahu ma jeho veta či „chcem ten svah zošúchať alebo zjazdiť“ zasiahla ako blesk. Okamžite som v tom videl paralelu na život. Je v tom všetko: bolesť z pádu/z chyby, radosť z rýchlosti, ktorá sa vylučuje s prílišnou opatrnosťou, riziko, odmena, odvaha, prekonanie samého seba, ustrnutie v bezpečnom a známom vs skúšanie nového a neistého, únava z veľkej kontroly...

Odvtedy mi tá veta pochopená cez veľmi hmatateľnú skúsenosť zostala ako vyrytá v mojom vnútri. A dnes sa ju pýtam sám seba nielen na svahu, ale v rôznych životných situáciách: Chceš ten svah zošúchať, alebo zjazdiť?

Ďakujem ti Michal

Braňo Hromada - Kouč a Tréner

Spravte krok!