Blog

Tak ako v mojom súkromnom živote aj v tom profesnom, stojím na 2 nohách. Ako kouč a tréner pracujem s firmami a v nich väčšinou s riadiacimi pracovníkmi tzv. manažérmi (od stredného manažmentu až po riaditeľov či prezidentov) či s obchodníkmi. Ako terapeut a kouč pomáham súkromným osobám v ich privátnych oblastiach.

Čo je však zaujímavé, že v obidvoch oblastiach pozorujem to isté.

Veľké prekvapenie a zároveň úľavu keď sa spoločne nevenujeme ich problémom, za to všetku energiu venujeme rozprávaniu sa o riešeniach.

Klient, a to je jedno, či to je prezident spoločnosti, živnostník, alebo mamička na materskej sa predtým než sa so mnou stretol, už väčšinou dosť natrápil analýzou problému.

Dôkladná analýza problému z klienta obvykle spraví odborníka na „problém“, no nie odborníka na jeho riešenie.

Takým „odborníkom na problém“ sa stávate vtedy, keď viete odpovedať napr. na tieto otázky: Čo je vlastne problém? Kedy nastal? Čo je na ňom to najhoršie? Kto za to môže? Prečo sa to nedá riešiť? Čo mi prekáža v riešení?...

Bez ohľadu na to, či sa klienti venujú takýmto analýzam alebo nie, ukazuje sa, že oveľa užitočnejšie, je venovať sa riešeniam. A tie sa vôbec nemusia skrývať v analýze problému.

Predstavme si osobu, ktorej cieľom je vedieť prezentovať pred skupinou kolegov, no bráni jej v tom tréma alebo strach, ak chcete. Táto osoba príde za mnou a „logicky“ sa chce rozprávať a analyzovať trému a strach. Chce sa ich zbaviť, chce sa cítiť v pohode pri rozprávaní pred obecenstvom, no myslí si, že cesta k tomu je venovanie pozornosti tréme a strachu.

My však vieme, že: čomu venujeme pozornosť, to rastie. Ak teda budeme venovať pozornosť problémom – čo bude rásť? Problémy.

Presne ako keď ste hladný a ešte aj myslíte na to, ako ste hladný...za 10 minút budete ešte viac hladný. Možno poznáte ten stav, keď máte hlavu plnú problémov, pretože sa ich snažíte vyriešiť, robíte si starosti. Niekedy máme pocit, že „všetko je problém“ resp., že „náš život je plný problémov“. No zamerať sa na odstránenie prekážky, nie je dobre zadefinovaný cieľ. Preto potrebujeme venovať pozornosť a rozvíjať niečo iné.

Jednou z možností je zamerať sa na to „Čo chceme mať namiesto problému?“

V tomto prípade: „Čo chce mať klient namiesto strachu a nervozity?“. Klient nám možno povie „Chcel by som byť odvážny“ alebo „Chcem sa cítiť dobre počas rozprávania pred publikom“. To už je lepšie zadefinovaný cieľ. Toto už môžeme rozvíjať, alebo ak chcete analyzovať: „Kedy si bol naposledy odvážny?“ „Kedy si sa cítil dobre pri prezentovaní?“ „Ako to spoznáš, že si odvážny?“ „Čo ti pomohlo byť odvážny?“... a množstvo iných otázok.

Takmer vždy pozorujem, že klienti sa cítia lepšie už len pri rozmýšľaní nad odpoveďami. Zrazu sa zameriavajú na riešenia, na možnosti a na už dosiahnutý pokrok. Zlepšuje sa ich nálada, ako aj sebavedomie. Potenciujú svoju fantáziu smerom k budovaniu riešení, k svojej vytúženej budúcnosti. Preto je pochopiteľné, že v takomto naladení, ľudia nájdu riešenie skôr. Tieto výhody je možné dosiahnuť pomocou podpory konzultanta zameraného na riešenie už na prvom stretnutí. Niekedy dokonca v prvých minútach😊 Funguje to na zložité organizačné problémy ako aj na súkromné témy.

Rýchle a bezbolestné nachádzanie riešení

Nielen moje skúsenosti dokázali, že aj v krátkej dobe môžu klienti vytvárať dlhodobo udržateľné riešenia. Kto by nemal rád tento prístup? 😊 Aj keď by sa to mohlo zdať čudné, musím povedať, že tento prístup nie je pre každého. Napríklad to nefunguje pre ľudí, ktorí si radi pestujú svoj problém, alebo sa ho proste nechcú vzdať (niektorí sú dokonca zaľúbení do svojho problému).

Nechcem vyvolať dojem, že ako klient nemusíte pracovať či rozmýšľať a všetko príde samo bez akéhokoľvek úsilia. Nič nie je ďalej od pravdy. Ale nebude to také ťažké a také nepríjemné ako analyzovanie problémov.

Prístup zameraný na riešenie je iba jedným zo stoviek možných prístupov, nie najlepším a nie pre každého. Ja osobne som si tento prístup zamiloval od mojej prvej skúsenosti. A chápem, prečo je aj pre iných taký užitočný a chytľavý😊.

Kedy by si ho chcel zažiť?

Braňo Hromada - Kouč & Tréner

Za posledné obdobie sme viacerí z nás strávili viac času s deťmi ako obvykle. V tomto užšom kontakte ste si možno uvedomili veci vo vzťahu k výchove, ktorým ste dovtedy nevenovali toľko pozornosti. Niektorým z nás zobrala táto situácia ružové okuliare. Na vlastné oči sme uvideli, že dieťa ako aj naša schopnosť ho vychovávať majú ešte veľký priestor na zlepšenie😊.

Hravá a pozitívna výchova dieťaťa...kto by to nechcel?

Ako si však poradiť s vecami ako: vyžadovanie pozornosti, ohrýzanie nechtov, špáranie sa v nose, neporiadok vo veciach, pomočovanie, agresívnosť, drzosť, vyberavosť v jedle, strach v tme, ustráchanosť (stále sa niečoho bojí), prílišná hlučnosť, hanblivosť a utiahnutosť, meškanie, netrpezlivosť, nekoncentrovanosť, záchvaty a emočné výbuchy, podpichovanie a otravovanie ostatných detí, za každú cenu byť prvý a najlepší, nerešpektovanie potrieb druhých, slabá empatia?

Návodov sa nájde všade veľa, no funkčných riešení už pomenej...a vôbec, kto má nervy na to, všetky tie návody skúšať? Navyše moje dieťa a moja situácia je predsa absolútne jedinečná...

Áno, máte pravdu. Nie je to ľahké a obávam sa, že metóda pokus-omyl asi nikdy nevyjde z módy. Problémy dieťaťa sa dajú riešiť rôznymi spôsobmi. No my sa budeme sústreďovať na tie, ktoré sa neupriamujú na problémy. Ako to myslím? Hneď Vám to vysvetlím.

Asi všetci poznáte ten pocit ako ťažko sa je odučiť od zlozvyku. Ja som sa vždy skôr naučil hrať úplne novú pesničku ako sa odučil zlému spôsobu hraniu starej pesničky. Aby ste odstránili zlozvyk (problém), potrebujete ho akoby najprv odmotať z mozgových závitov a až potom začať namotávať správnym spôsobom ten nový. Avšak pri budovaní úplne nového zvyku ste oslobodení od prvej fázy (odmotávania) 😊. Podobný prístup môžeme využiť aj pri výchove detí.

Nemusíme sa toľko sústreďovať na samotný problém dieťaťa, ale namiesto toho sa budeme sústreďovať na budovanie toho, čo chceme mať namiesto problému.

Problém je vnímaný ako príležitosť naučiť sa novú skúsenosť, ktorá ešte nie je rozvinutá alebo u dieťaťa ešte chýba. A práve vďaka tejto novej skúsenosti sa vlastne problém vyrieši, resp. prestane existovať. Využívame tak prirodzenú tendenciu dieťaťa (platí aj pre dospelých) učiť sa nové veci. Dieťa ma výborné predispozície na učenie, je ako špongia (bohužiaľ aj v dobrom aj v zlom). Je pre neho oveľa ľahšie prekonať problémovú situáciu novonadobudnutou zručnosťou ako detailnou analýzou jeho problémov a zlyhaní. Pretože platí jedno pravidlo:

čomu venujeme našu pozornosť, to rastie

Preto nevhodným upozorňovaním na jeho nedostatky či prešľapy mu ich vlastne nechtiac vštepujeme. Každý z nás už asi zažil, že ne-predstavovanie si ružového slona, nie je tá najlepšia stratégia ako si ho nepredstavovať😊. Oveľa vhodnejšie je vyplniť obsah mysle niečím úplne iným (napr. zelenou lúkou) ako sa trápiť ne-predstavovaním toho, čo si nechceme predstavovať. Takto napísané to verím aj Vám príde ako ne-rozumná stratégia😊.

Analýza problému – ako napr.: Prečo si to urobil? Čo ťa k tomu viedlo? Odkedy to robíš? Prečo sa nevieš ukľudniť? Čo je na tom tak ťažké? Kde si sa toto naučil? Od koho si to odkukal? Už zase?... a mnohé iné, ako sami cítite, nevytvárajú príjemné pocity. a mnohé iné, ako sami cítite, nevytvárajú príjemné pocity.

Navyše je možné, že práve vďaka tomu sa z dieťaťa spraví odborník na svoj problém a nie odborník na jeho riešenie. Keď už teda chceme niečo analyzovať, tak to skúsme radšej s jeho úspechmi. „Nachytajme ho“ pri niečom, čo si vlastne želáme, aby robil ešte viac.

Rodič ako detektív úspechu.

Bude to viesť k zvýšeniu sebavedomia, k upevneniu toho, čo vlastne už dieťa robí (zvýši sa pravdepodobnosť, že v tom bude pokračovať). A navyše dieťa pochopí, že si všímate nielen jeho prešľapy, ale ste si vedomí aj jeho kladných stránok.

Pozor – netreba však čakať na veľký, grandiózny úspech! To by sme sa niekedy načakali 😊 Je užitočné zachytiť už aj malé pozitívne zmeny v správaní. Vtedy naše zvedavé otázky fungujú v prospech prehĺbenia odbornosti na riešenie: Všimol som si, že...Výborne...ako sa ti to podarilo? Vážim si, že... Spravilo na mňa dojem ako... Vďaka čomu sa ti to podarilo? Čo bolo na tom najťažšie? Ako dlho ti to trvalo?

Nie je nevyhnutné vždy chváliť (o umení chválenia budem písať v mojom ďalšom blogu). Dôležitejšie ako pochvala je naša zvedavosť a pozornosť. Naše úprimné zvedavé otázky dávajú dieťaťu nielen pocit tak túženej pozornosti, ale pomáhajú mu uvedomiť si „ako“ sa mu to podarilo, aby to mohlo neskôr zopakovať a prípadne aplikovať na inú situáciu.

Nevyhnutnou podmienkou aby toto mohlo nastať je naša VŠÍMAVOSŤ. Pretože pochváliť a vyzdvihnúť môžeme len to, čo si všimneme. Túto zručnosť treba pestovať najmä pre prípady kedy sa zdá ťažké nájsť niečo pozitívne. Ono sa ale vždy niečo deje. Nič nie je konštantne také isté, ide len o to, či sme schopní zachytiť tie drobné zmeny a rozdúchať malé iskričky vo väčší oheň.

Braňo Hromada – Kouč a Tréner